Menu

Pozvánky

Vianočný koncert – Adoremus a Warchalovci 26.12.2017
Bratislava

Po roku opäť prichádzajú umelecké telesá ADOREMUS a WARCHALOVCI do Bratislavy, aby Vám ​vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici ​26. decembra 2017 o 16.00​ svojim tradičným koncertom priniesli hudobné stvárnenie tajomstva Vianoc.

viac »

Adventné koncerty 03.12.2017 do 17.12.2017
Vranov n. Topľou, Pribylina, Myjava, Petržalka, Modra

Z množstva hodnotných adventných koncertov vyberame pozvánky na niektoré vo všetkých kútoch Slovenska.

viac »

Vianočný spev pre život 2017 16.12.2017
Bratislava

V sobotu 16. decembra 2017 o 16.00 hod. sa v Slovenskom rozhlase uskutoční tradičný koncert pre Nadáciu Výskum Rakoviny s Veľkým zborom donských kozákov. Hosťami koncertu budú recitátor Juraj Sarvaš a Bratislavský detský zbor s dirigentom Robertom Tišťanom. 

viac »

Užitočné linky

Kázne J. Janošku a M. Bodického na pohrebe M. R. Štefánika

Pohrebná reč Jura Janošku na Košariskách

 

Stráž na Sione, 27(6), 1-2 ( 1919)

 Kázeň, ktorú povedal na pohrebe Dr. Milana  R. Štefánika 11. mája 1919
v Brezovej pod Bradlom Michal Bodický, krajňanský ev. farár.

 

Ó Bože dúfajúcich,
poteš srdcia kajúcich,
ich zármutok a žalosť
premeň v spásonosnú radosť
Amen.

             Tak sa zdá, akoby bolo súdené všetkým priateľom a vodcom národov, že nepoznajú ovocie stromov, ktoré oni pre svoj národ sadili, štepili, pestovali.

            Čítame v knihách svätých slová, ktoré sám Hospodin riekol vernému sluhovi svojmu, seba obetovujúcemu vodcovi ľudu Izraelského  "Krajinu pred sebou zhliadneš, do krajiny však, ktorú dávam Izraelcom, nevojdeš." (5. Mojž. 32, 52) - Hľa tu máme pred sebou zjavný príklad toho; sebaobetujúci priateľ, zmužilý vodca v boji za oslobodenie svojho ľudu navracal sa domov. Ako dobrý syn chcel najprv navštíviť hrob dobrého otca, od ktorého sa učil obetovať sa za iných; potom len chcel príjsť k živým. Nie aby sa dal oslavovať, bez toho by sa bol obišiel, ale aby po mnohej práci, namáhaniach, utrpeniach, nebezpečenstvách videl tých, kvôli ktorým sa obetoval, trpel a toľko raz život svoj vystavil nebezpečenstvu. Prišiel aby pokropil vďačnými slzami hrob otcov, ktorého sme pred 6 rokmí odprevádzali k zaslúženému odpočinku. Od tých čias nevidel syn otcovho hrobu; odišiel do cudziny, lebo v macošskej vlasti nebolo pre neho miesta, len keby sa bol odriekol živých i mŕtvych. Nastali časy krutého boja, státisíce slovenských synov museli ísť bojovať za svojich trýzniteľov, pliesť na seba a svojich korbáče, kuť nové bolestné okovy. Náš zosnulý už vtedy myslel ako roztrieskať tie okovy, potrhať tie korbáče, polámať prúty, odstrániť škodlivý hmyz z tela ľudu svojho. Kto sme ho poznali a hľadeli i do tajných záhybov jeho srdca, vedeli sme, nesloží ruky svoje nečinne do lona. Nesklamali sme sa. Ba predsa; vykonal totiž omnoho viac, ako sme mohli žiadať, čakať od neho. Každý človek toľko čaká od blížneho, čo by sám bol vstave vykonať, toľká miera sebazaprenia nebola by vystala ani od jednoho z nás. Však ver,  nám  sa zdá, že sa mu stala krivda! Asi taká, ako Mojžišovi, ktorý za 40 rokov viedol ľud svoj po púšti; a keď už mal vojsť do zeme zasľúbenej, musel počuť hlas Boží: "Krajinu pred sebou zhliadneš, do krajiny však nevojdeš."

            Ale či by sa Mojžiš dlho tešil z pobytu v zemi oplývajúcej mliekom a mädom? História  ľudu Izraelského svedčí, že dosť skoro by mu nastal trpký život uprostred tvrdošijného ľudu, lebo ľudia vďačne dovolia, aby sa íní obetovali za nich, ale málo ju tých, ktorí by sa chceli sami obetovať a odovzdať, čo len malú čiastku svojich túžob kvôli tomu, aby všetkým dobre bolo. Čo myslíte priatelia, bol by tento náš milý brat spokojný so všetkým, čo by medzi nami bol našiel, či by sa nebol dožil trpkých sklamaní, či by mu nebolo blyslo často jeho šlechetnou mysľou: a za  toto,  a  z a takýchto som  sa obetoval? Isté je, že kto verí ľuďom, dožije sa sklamania, a práve preto, koho ani takéto veci nesklátia a nezlomia v sebazapieravej práci, o tom musíme povedať, že to nemal sám zo seba, to je tá moc z výsosti, ktorá núti človeka, aby pracoval, a neohliadal sa po ľudskej odmene, keď vopred mohol vedieť, aká by to bola odmena. Prehovoríme si o odmene  seba obetavých  synov Božích.

 

            "Vo viere umierali všetci títo a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka tžo videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a a pútnikmi na zemi. Lebo tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. A keby boli mysleli na zem, z ktorej vyšli, boli by mali čas vrátiť sa. Ale oni po lepšej vlasti  túžia, to jest po nebeskej. Preto ssa ani Boh nehanbí menovať sa ich Bohom, bveď im pripravil nebeské mesto." (Židom 11, 13-16).

            Či aj o tomto našom priateľovi môžeme povedať, že by bol podobný tým mužom Božím, o ktorých hovorí apoštol, že ich tak vyznačil sám Boh? Dobre povedal jeden nábožný muž, že Boh nám mdlým ľuďom nenaložil veľké veci, divy a zázraky, ale len toľko, čo každý môže - pokoru a lásku. Kde tieto dve veci sú, môžeme smelo povedať - nie sú ovocie ľudského, ale Božieho stromu. Všetky rozličné dary, schopnosti môžu si ľudia privlastniť, hoci i to je znamením pýchy, ten, kto je pokorný a laskavý, nepovie, že by to mal sám zo seba, lebo oboje toto, pokora i láska protivia sa pyšnej, sebeckej povahe ľudskej. Náš v Pánu zosnulý priateľ vynikal práve v tom, čo si sám nikto nedá, že bol pokorný, kde bola reč o ňom, a láskavý, kde bola reč o iných. - Bol teda nasledovníkom toho, ktorý povedal o sebe, že je tichý a pokorný srdcom a dokázal skutkom, že         

väčšej lásky nie je, ako keď kto dušu svoju položí  za priateľov svojich. Takto náš zosnulý v pokore a láske pripodobňoval sa svojmu Pánovi a Spasiteľovi, preto verný Pán  dá odmenu  vernému  sluhovi,  ktorý hľadal  a získaval   vlasť  pre  utlačených  bratov.

1. Nenašiel pre seba časnú.
2. Dá  mu Pán  večnú (odmenu).

             Bývali sme aj dosiaľ v tejto vlasti, bývali v nej naší otcovia i prapraotcovia.  Naší bývalí páni svätili pred 20 rokmi príchod ich predkov do vlasti tejto, my by sme nemohli svätiť, lebo nikto by nemohol povedať, odkedy sme tu, dokedy majitelia pozemku do kúta pritisknutí, kvôli práci trpení, preháňaní od cudzincov vyciciavaní, ani nie želiari, lebo keď želiar zaplatí za bývanie, má zabezpečené bydlisko, my sme ani to nemali.

            Už sme prestali aj úfať; mysleli sme, že celkom budeme vyhladení, tí niektorí priatelia svojho ľudu sami si nemohli pomôcť proti sile a nátlaku, a sám ľud vedel len to, že ho bolí. - U Boha milosť - hovorili sme si a práve vtedy, keď sme mysleli, že všetkému koniec, keď státisíce nášho ľudu dľa telesnej sily kvet národa padal na bojisku, bol mrzačený, zajímaný, vtedy Hospodin budil nám pomoc, staval pomocníkov, zástupcov, aby naplnili sa tie vskutku prorocké slová: - ak dá trpieť, zhynúť nedá Boh toľkej rodine. - Medzi týmito pomocníkami bol jeden z najprednejších tento náš priateľ, ktorého nečakanú, žalostnú smrť tak ťažko oplakávame. On so svojimi priateľmi nemusel ísť hľadať pre svoj ľud vlasť, tá vlasť bola tu, ľud za svojich trýzniteľov býval v nej, ale nesmel si ju osvojiť, bolo treba previesť repozíciu, dosadiť pravého majiteľa do jeho práva. A toto bola ťažká práca. Nie jeden rok, pod ktorým prestáva právo úžitku, ani 30 rokov, pod ktorými tratí sa právo vlastníctva, ale stá rokov boli sme želiari v svojom vlastnom a nazdali sme sa, že to už ani inak nemôže byť. Podobní sme boli ľudu Izraelskému, ktorý už na ceste vyslobodenia túžil po Egyptských hrncoch plných mäsa; zabudol, že spojené sú s korbáčmi a otroctvom. Ťažko bolo Slováka priúčať tej myšlienke, že je aj on človek, že má právo nielen pracovať, ale aj užívať ovocie svojej práce, presvedčiť ho, aby si sám urobil dobre. Celkom tak, ako ľud  Izraelský nepočúval  Mojžiša pre úzkosť ducha a službu preťažkú, vlastní synovia naši neradi počúvali slová, ktoré im hovorilí priatelia vodcovia, tak že ľahšie bolo presvedčiť a získať cudzích ako vlastných. Toto nepripomínam na zahanbenie, ale na oceneniu práce, ktorá sa konať musela, aby aj Slovák mal svoj vlastný dom a k preukázaniu veľkej lásky, ktorá napĺňala srdcia priateľov našich, ktorí okrem láskavého Boha majú hlavnú zásluhu o naše oslobodenie, že sa nedali odstrašiť nevšímavosťou, nechuťou vlastných, pre ktorých sa obetovali. Náš zosnulý priateľ nepotreboval vymáhať. Ale jeho srdce bolo prirastené k slovenským chalupám, hájom, vŕškom, to bola jeho prvá i posledná láska potupená, ponižovaná slovenčina. Prišiel, ako orol ohliadol si oslobodenú vlasť, prezrel si ju, ako Mojžiš z hory Nebó zasľúbenú zem, posvätil ju prácou za ňu, láskou k nej, až i krv vylial kvôli nej, akoby sa s tým strojom, ktorý urobil koniec jeho i druhov životu, roztrhlo sa od veľkej túžby jeho láskyplné srdce. A toto by mal byť koniec všetkého? Ten hrob, ktorý mu dáva rodná zem, naše slzy a žiaľ náš? Od ľudí možno len toľko; ostane kopček nad hrobom, rozpomienka na jeho sebaobetavú lásku, ale vďačnosť ľudská netrvá dlho, má i krátku pamäť i mnoho výhovoriek. Zle by bolo s ľuďmi zaslúžilými, ktorí by mali z nej žiť. Týchto odmeňuje ten, ktorý prispôsobuje a núti ľudí, aby obetovali sa za iných lebo je to oheň v žilách človeka, ktorý nepovolí, neustúpi darmo sa bude človek vzpierať spod jeho moci, ako darmo sa vzpierali starozákonní proroci, ako sa žaloval  prorok Jer. 20 9. "Keď si však poviem: Nebudem ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho  mene, tak mi ne v srdci, ako by bol žhavý oheň zovretý v mojich kostiach. Nam,áhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem." Rozkaz najvyššieho Pána musí byť vyplnený, ale  ten Pán nielen rozkazuje, ale poslušných i odmeňuje, sám hovorí a i splní. "Ak mi neikto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj slzužobník. Ak mi  niekto slúži, uctí ho Otec." (J 12, 26) A kto by mohol povedať, že tento náš priateľ a dobrodinca nedosiahol odmeny od Pána, však sa mu pripodobňoval v pokornej službe a láskyplnom obetovaní sa? Obetoval sa za ubiedených, ponížených. Pán nezabudne urobiť  nad ním svoj láskyplný súd: "Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili!" (Mt 25,45)

            S bolesťou v srdci a so slzami vítame ťa a lúčime sa s tebou, milý priateľ a ľudský vysloboditeľ náš. Mysleli sme, že stisneme ti priateľskú ruku, pritisneme ťa k vďačnému srdcu, tak sa zdá, nezaslúžili sme si to. Chceme si toho zaslúžiť; naplnení láskou budeme opatrovať dedictvo tvoje: slovenskú vlasť, ktorú si nadobudol, aby bola slobodným domovom pre všetky jej deti. Sľúbme toto všetci a splňme nášmu drahému zosnulému k vďačnej pamiatke. Ty ó Pane náš, vyslyš slová tieto, odmeň sluhu svojho, zarmútených poteš, všetkých naprav na cestu pokoja. Amen.

M. R.
Vo svornosti stálej. . .

Mat. 5. 22-24.

Vo svornosti stálej udržuj nás, Pane,
vo svornosti v cirkvi, v obci, v rodine.
nechže bratský snášame sa v žití
a dľa slova Tvojho chodíme.

 Nech hnev krok náš jakživ nepredchodí,
ó, nech pravým každučký náš dar,
by sme mohli oddať obeť Bohu
s čistým srdcom kľaknúc pred oltár.

Fotogaléria


Neprehliadnite

Ján Zambor
Kriváň

Pazúrik praobyvateľa týchto končín
v občasnej blýskavici,
zobák dravého vtáka s obrovskými krídlami,
pradávne božstvo,
žrec,

ctihodný muž vo vznešenom rúchu,
sloviensky vládca,
apoštol,

Ľudovít Štúr,
Janko Kráľ,
Samo Bohdan Hroboň...

Keď idem autom okolo, znezrady
sa celkom blízko v ohromujúcej
ozrutnosti vynorí
a nalieha. Čo odo mňa chceš?
O chvíľu znova. A urputnejšie. Nedá
mi pokoj ako v noci v okne spln.
Temne mlčiaci
na mňa tlačí
aj v tieni oblaku,
nástojčivý, neodbytný. Necúvne
ani o krok.
                 Zastanem
a pozerám mu priamo do tváre.
Čo sa deje?
                     V každom príapde
je so mnou nespokojný.
Jedno je jasné: musím hľadať spôsob,
ako ho uzmieriť.

Júl 2012

 

Video reportáže

Fotogaléria

Newsletter

Vždy čerstvé informácie