Menu

Pozvánky

Adventné koncerty 03.12.2017 do 17.12.2017
Vranov n. Topľou, Pribylina, Myjava, Petržalka, Modra

Z množstva hodnotných adventných koncertov vyberame pozvánky na niektoré vo všetkých kútoch Slovenska.

viac »

Vianočný koncert – Adoremus a Warchalovci 26.12.2017
Bratislava

Po roku opäť prichádzajú umelecké telesá ADOREMUS a WARCHALOVCI do Bratislavy, aby Vám ​vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici ​26. decembra 2017 o 16.00​ svojim tradičným koncertom priniesli hudobné stvárnenie tajomstva Vianoc.

viac »

Vyšívaná história ECAV 31.10.2017 do 31.12.2017
Bratislava

ECAV na Slovensku, Spoločenstvo evanjelických žien a Slovenské národné divadlo pozývajú na výstavu 16 obrazov vyšitých k 500. výročiu reformácie v novej budove SND, Pribinova 17, Bratislava, na 3. poschodí. Môžete si ju pozrieť od 31. 10. do 31. 12. 2017 vždy hodinu pred predstavením a počas každého predstavenia.

viac »

Užitočné linky

Ubehlo už desať rokov (Ivan Hrušovský)

Ubehlo už desať rokov (Ivan Hrušovský)

 Ubehlo už desať rokov, ako sme sa v bratislavskom krematóriu rozlúčili s významným muzikológom a hudobným skladateľom Prof. Ph. Dr. Ivanom Hrušovským CSc. Bol vážne chorý, ale nepočítali sme, a ani on sám, že tak razom a rýchle zomrie. Ešte stále bol plný elánu a mal pred sebou viac tvorivých plánov.

Narodil sa v Bratislave 23. februára 1927. Jeho rodičia: otec Ján Hrušovský, známy slovenský spisovateľ, a matka, pôvodom Češka, Ružena rod. Pinkasová, sa snažili svojmu jedinému synovi vytvoriť čo najlepšie podmienky pre telesný i duchovný vzrast. Od otca si osvojil umelecké vnímanie a pohľad na život i na svet. Matka ho obohatila hlbokým citom, vnútorným vibrovaním, ktoré je pre umeleckú tvorbu tak potrebné. Už od malička popri školskom vzdelaní prichádzal do styku s kultúrou a umením. Rodičovské prostredie a otcova bohatá knižnica mu dávali možnosť už od útleho veku si nadobúdať a rozširovať svoj kultúrny i umelecký rozhľad. Ako 6 ročný začal hrať na klavíri.

Vzhľadom na otcovo zamestnanie sa v roku 1940 presťahovali do Žiliny, kde popri gymnaziálnom štúdiu pokračoval aj v štúdiu hry na klavír na žilinskej hudobnej škole. Ťažké onemocnenie nohy, ktoré trvalo vyše roka, svojím spôsobom obzvlášť pripútalo mladého chlapca k hudbe, čítaniu a štúdiu. Bol nútený zdržovať sa len doma a dlhé chvíle si vypĺňal hudbou Beethovena , Griega a Dvořáka, ktorých mal najradšej.

Po absolvovaní stredoškolského štúdia v Žiline v roku 1947 Ivan Hrušovský prešiel opäť do Bratislavy, kde začal študovať na Štátnom konzervatóriu v kompozičnej triede prof. Alexandra Moyzesa.  Súčasne študoval aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského hudobnú vedu, filozofiu a estetiku. Univerzitné štúdium uzavrel v roku 1951 dizertačnou prácou „Slovenská ľudová pieseň v dielach slovenských skladateľov“ a v roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie. V tom istom roku absolvoval aj konzervatórium a nastúpil ako externý pracovník v Ústave hudobnej vedy SAV.  Tu pracoval jeden rok. Rozhodol sa  pokračovať v štúdiu kompozície a zapísal sa na VŠMÚ v Bratislave. Od roku 1953 v nej zastával miesto asistenta hudobnej vedy a neskôr odborného asistenta. Prednášal harmóniu, hudobné formy, teóriu analýzy skladieb a pod. Zároveň bol ašpirantom SAV a roku 1966 získal vedeckú hodnosť „kandidáta vied“. V roku 1968 sa habilitoval a stal sa docentom na VŠMÚ v Bratislave, neskôr aj profesorom. Tam ako pedagóg pôsobil do svojho odchodu na dôchodok. Od roku 1990 desať rokov pôsobil aj na Univerzite Mateja Béla v Banskej Bystrici, kde na Katedre hudobnej výchovy a estetiky Fakulty humanitných vied vyučoval  teóriu.

Otec pochádzal z dobrej martinskej evanjelickej rodiny a matka svojou zbožnosťou tiež hodne vplývala na výchovu svojho syna. Ivan ako chlapec a študent pravidelne chodil spoločne s mamičkou a otcom v Žiline na evanjelické služby Božie. Tak sa dostal aj do spoločenstva žilinskej evanjelickej mládeže. Bol aktívnym a živým členom Nedeľnej besiedky (NEM) a Dorastu (DEM), ba čiastočne aj medzi dospelými v Združení evanjelickej mládeže (SEM). Veľmi rád a so záľubou navštevoval ich schôdzky a stretnutia  a vystupoval v programe, hlavne hudobnými prejavmi. Na jeho osobný vývoj v období mladosti malo značný vplyv prostredie žilinského evanjelického a. v. cirkevného zboru a jeho spoločenstvo mládeže. Osobne sa vždy priznával a rád si spomínal na toto obdobie, ktoré mu vštepilo do jeho života vieru v Boha a zbožnosť, čo ho priviedlo k vznešeným humánnym citom a ideálom, ktoré uplatňoval vo svojom živote a aj v hudbe.

Určitý vplyv na Ivana Hrušovského mala aj osobnosť žilinského evanj. a. v. farára a neskôr aj biskupa Fedora Ruppeldta. O Ruppeldtovom vzťahu k nemu v 4.čísle VII. ročníka  Tvorby T v r.1997 napísal: „F. Ruppeldt ma rešpektoval ako budúceho profesionálneho hudobníka, mal ma rád a takisto bol rád, že som sa prejavoval ako budúci hudobník, čo sa snažil rozumieť hudbe ako on a viac než ostatní.“

Fedor Ruppeldt svoj vzťah k Ivanovi Hrušovskému a k jeho rodičom veľmi hlboko vyjadril v liste po smrti a pohrebe Ivanovho otca. Napísal ho v Žiline 16.marca 1975. V liste písal: „Milý Ivan. Hlboko dojatí a veľmi žiaľne prekvapení sme prijali zvesť o odchode na večnosť Tvojho drahého otecka, môjho dobrého priateľa Janka! Ani sme netušili, že chorľavie, preto je nám tým smutnejšie, že musíme sa s ním, i keď len takto v duchu , rozlúčiť!...My obaja si často pripomíname pekné chvíle, prežívané s ním a s celou Vašou rodinou tu v Žiline. Odovzdaj,  prosíme, prejav našej úprimnej sústrasti aj Tvojej drahej mamičke. Sme v duchu s Vami v týchto smutných chvíľach  rozlúčky. Budeme si Ho i Vás všetkých často spomínať! Boh s Vami! So srdečnými pozdravmi Vaši Oľga a Fedor Ruppeldtovci.“

Dňa 2.apríla 1964 Ivan Hrušovský píše Ruppeldtovi list, v ktorom mu posiela svoj prvý knižný „opus“. Trápil sa s ním vyše roka. V zakončení listu uvádza: „ …viem, že ste vždy prejavovali záujem o moju prácu a okrem toho sme sa už dlho nerozprávali. Často teraz na Vás spomínam, i na krásne roky strávené vo Vašej prítomnosti, medzi blízkymi v kostole a sieni. Je to niečo nezabudnuteľné a často ma to posilňuje v každodennom živote. Preto už nemôžem odolať a rozhodne navštívim za krátky čas Žilinu. Pozdravujem milostivú pani, brata Marenčiaka i všetkých (je ich už v Žiline málo), ktorí sa na mňa snáď ešte pamätajú! S pozdravom a do videnia, Váš Ivan Hrušovský“. Dôstojnému p.biskupovi Fedorovi Ruppeldtovi poslal aj pozdravy z Rumunska 11. júla 1956, z Poznane 2. mája 1957, z vodáckeho zájazdu po Labe 26. júna 1958 a novoročný pozdrav z Bratislavy aj s manželkou 28. decembra 1965.

Pod vplyvom žilinského evanjelického prostredia si Ivan Hrušovský osvojil kresťanské zásady a vieru, ktorá u neho rezonovala po celý život. Z nich pochádzali aj jeho humanitné ideály a duchovné pramene, ako ich uplatňoval vo svojej tvorbe i vo vzťahu k hudbe, k umeleckému a hudobnému i kultúrnemu bohatstvu  človeka a ľudskej spoločnosti i nášho slovenského národa. Ivanov vrstovník a priateľ, známy hudobný skladateľ a muzikológ Ladislav Burlas vo svojej spomienke na Ivana Hrušovského uvádza: „Ivan sa nikdy netajil svojím náboženským cítením a presvedčením. Napísal asi desiatku skladieb, väčšinou zborových a vokálno-inštrumentálnych s náboženskou tématikou, väčšinou aj na Liturgické texty. Bol ekumenicky zmýšľajúcim kresťanom a to zušľachťovalo aj jeho hudobné myslenie“.[1]

V Zborníku  príspevkov z prvého a druhého seminára Tadeáša Salvu v príspevku Slavomíry Otčenášovej-Štrbovej „Banskobystrická coda s Ivanom Hrušovským“ pri príležitosti prípravy svetovej premiéry jeho duchovno-náboženskej skladby na Akademickej Banskej Bystrici na jej otázku „Aká najskrytejšia pohnútka Vás motivovala k spracovaniu tejto noblesnej duchovnej skladby?“ odpovedal: „Skrytá pohnútka? Ako evanjelik nie som zaslepený fanatik. Už od mladosti sa mi páčila katolícka liturgia, aj napriek tomu, že som luterán. Katolícka liturgia je bohatá, je kontrastnejšia, je tam veľa hudby“. [2]

A na jej otázku „Pohnútky k spracovaniu náboženskej či duchovnej problematiky iste musia vychádzať z vnútra, viera, z pocitu stotoženia sa s tým, čo robím a chcem ponúknuť…Aké presvedčenie viedlo Vás, pán profesor?“ vyznáva: „Ja som bol členom cirkevného evanjelického zboru v Žiline, kde som bol aj konfirmovaný biskupom Ruppeldtom. Tam som chodil aj do Združenia evanjelickej mládeže, kde sme vždy spievali. Tie piesne zostali vo mne ako veľmi pekné, moderné, svieže. Preto som viaceré evanjelické piesne z Prídavku nášho evanjelického spevníka zharmonizoval pre zbor.

K evanjelickej partitúre mám trošku bipolárny vzťah. Je škoda, že partitúra je hudobne akoby rozčesnutá. Wurmovská a Bázlikovská časť sú diametrálne odlišné. Obdivoval som odvážne, veľmi zaujímavé harmonizácie Mira Bázlika, ale v našich kostoloch sú konzervatívni organisti, ktorým sa to nepáči, a tak to nehrajú, čo je veľká škoda.“ A na otázku „Ktorá pieseň by Vám mala zaznieť na želanie z Evanjelického spevníka?“ odpovedal: „Určite by to bola pieseň Ó, ujmi ruku moju v novej preloženej verzii“.[3]

Spomienky na Žilinu ho viedli v roku 1996 k skomponovaniu 2.symfónie pre komorný orchester a klavír. Venoval ju Štátnemu komornému orchestru v Žiline, kde ju uviedli pri príležitosti jeho 70.narodenín 8.mája 1997.Do programového buletínu  ŠKO pi.dramaturgičke Ph.Dr.Elene Filipi dal toto svoje vyznanie:“V Žiline som prežil najkrajšie roky svojej mladosti, k tomuto mestu ma viažu spomienky na prvé lásky, veľké priateľstvá, na rušný povojnový život, na krásnu prírodu, ale aj na dôkladnú prípravu na ďalšie štúdium hudby. Možno povedať, že moja „Spomienková symfónia“ je akousi bilanciou, ktorú často robia starí ľudia v jeseni svojho života. Ani ja nie som výnimkou.“

V roku 1983 postihla Ivana Hrušovského bolestná smrť milovaného a nadaného syna Romana. Táto veľmi smutná a bolestná udalosť ho podnietila k zloženiu Sláčikového kvarteta, o ktorom Anna Kovářová napísala: „Medzi vrcholné diela slovenskej hudby patrí aj sláčikové kvarteto Ivana Hrušovského. Dielo vytrysklo z trýznivej ľudskej bolesti a svojou očistnou silou sa radí k posledným Beethovenovým kvartetám, Smetanovmu Z mého života či Janáčkovým Listom dôverným. Hudba, po ktorej by sa nemalo tlieskať, ale povstať“.[4]  A  Anna Martináková v článku „Ivan Hrušovský – v integrite ľudského a umeleckého profilu“ o tejto udalosti uvádza: „Tragická udalosť smrti syna viedla   k väčšiemu príklonu k Bohu, ku kresťanskej viere a duchovnému mysleniu.“ Všetky závažnejšie diela sa dotýkajú duchovnej sféry a náboženských tém, pričom Hrušovský často použil texty z Biblie. Prvou duchovnou kompozíciou, dokonca publikovanou za socializmu v Slovenskom hudobnom fonde, bol cyklus miešaných zborov Triptych (Tropar, Proglas, Pochvala 1984) na text Jána Hollého a úryvkov staroslovienskych textov Cyrila a Metoda.“[5]

Etela Čárska vo svojom článku „Duchovno a humanizmus v diele Ivana Hrušovského“ v Literárnom Týždenníku udáva nasledovné Hrušovského vyznanie: „Moje prebudenie k najvyšším duchovným hodnotám nastalo smrťou prvorodeného syna. – Takže staroba mi dala do vienka iný vzťah k Bohu ako roky mladosti. Prelomovým dielom bolo I.sláčikové kvarteto, venované synovi. Tento zvrat zapríčinil, že som i svojím talentom-hudbou chcel vyznať vzťah k Bohu. V hudbe, počnúc kvartetom, sa to prejavilo presvetlením štruktúry, istým zjemnením či prežiarením zvuku. Bol som si vedomý tejto schopnosti, ku ktorej som skladateľsky dorástol v tvorbe pre vokálne telesá a sláčikové nástroje.“ [6]

V roku 1997 v Literárnom týždenníku v článku „Duchovno a humanizmus v diele Ivana Hrušovského“  Etela Čárska napísala: „Zašifrované pravdy naplno vytriskli  v diele Ivana Hrušovského po roku 1989. Pootvorili sa nové obzory inšpirácie a súčasne plná možnosť realizácie hĺbky silnej rodinnej evanjelickej tradície. Na Dávidove žalmy, väčšinou v prebásnení Milana Rúfusa, komponuje Cantate Domino, Cantus de Caritate, Žalm 23, Žalmový triptych S radosťou slúžte Pánovi, ďalej 10 duchovných piesní, Jemu Jedinému, mládežnícku omšu Missa pro iuventute, Veľkonočný organový cyklus Musica paschalis, Dve staré duchovné piesne a ako posledné Requiem na záver tisícročia.“ [7]

Tá istá muzikologička a hudobný kritik uverejnila v Hudobnom živote 95 v článku „Missa pro iuventute Ivana Hrušovského“ nasledovné: „V rámci medzinárodného festivalu v Dóme sv.Martina 10.júla t.r. vyznela Missa pro iuventute Ivana Hrušovského veľmi silne. Potvrdila skladateľovo úprimné vyznanie viery v Boha, v umenie, ktorého je sám tvorcom nielen v rámci slovenského etnika, ale duchovne presýtená úprimnosť a kompozičná nadčasovosť môže osloviť každého vnímavého, duchovne prehĺbeného človeka. Navyše Hrušovského ekumenickú podstatu myslenia možno porovnávať s Bachovou nadosobnosťou (Omša h mol), kde viera sa snúbi s umením bez zábran, hraníc vyznaní. Je výpoveďou o sebe, o dobe a nás v nej. Zakódované v duchovnom svete predpovedá cesty nasmerované k očisteniu, k oprosťovaniu od balastu doby, smerujúce k pokore v mene viery, života a umenia“[8]

Slavomíra Očenášová-Štrbová v roku 2001, teda pred jeho smrťou, predložila Ivanovi Hrušovskému otázku, akým spôsobom dokumentoval vo svojej skladateľskej profesii, že je veriacim kresťanom. O svojej tvorbe uviedol nasledovné: „Ja som v 80.rokoch, keď bol ešte starý režim, napísal kantátu Cantico pro pace ako spev za mier. Tam som použil staré liturgické texty, aj texty sv. Pavla Korintským – ten slávny text o láske. Ale prišli za mnou, že v takejto podobe sa to nemôže vydať, tak som nadpísal podtitul Cantata /pre tých a tých ľudí/ na staré texty. Nemohol som povedať, že biblické. A prešlo to. Napísal som aj tri duchovné spevy – použil som úryvky textu slávneho Proglasu Konštantína  Cyrila, pravoslávnu modlitbu a pridal som text z Hollého Cyrilometodiády. Pri spracovaní som si musel dávať pozor, aby som nepoužil v texte slová Pán Boh alebo Duch Svätý, mohlo to byť ako oslava vzniku staroslovienskeho písma. Skladbu uviedol Pavol Procházka s Filharmonickým zborom a je aj nahraná. Som na to hrdý, že som sa vtedy nebál, aj keď som musel ustúpiť cenzúre. Po revolúcii som mal priestor konečne na to, že som tieto sakrálne diela mohol robiť bez obmedzení. Priam som sa na to vrhol, možno až príliš. Mám mnoho zhudobnených žalmov, piesňových cyklov a veľa ďalších diel.

Teraz som napísal Klavírne trio pre husle, klavír a violončelo, ktoré pozostáva z deviatich variácii. Je venované pamiatke Johanna Sebastiana Bacha. Bach bol majster sakrálnej hudby, náš, luterán, preto som v poslednej časti vo finále použil celú evanjelickú hymnu Hrad prepevný, ktorú striedavo hrajú jednotlivé nástroje.“

Z dosiaľ uvedeného vidíme, že Ivan Hrušovský venuje veľkú pozornosť práve duchovnej a sakrálnej hudbe a veríme, že ho k tomu inšpirovalo ovzdušie z jeho mladosti v Žiline. Chápe hudbu ako súčasť duchovnej podstaty sveta. O rozhovore s ním Etela Čárska v článku „Posolstvo hudby osloviť človeka“, ktorý bol uverejnený v Hudobnom živote v roku 1990, Hrušovský hovorí: „Ak veríme v prevahu duchovna nad hmotou, ak veríme, že tento reálny, hmotný svet nie je jediným univerzom (a zatiaľ môžeme len veriť, i keď postupne sa začínajú množiť aj racionálne dôkazy, ktorým sa exaktná veda  zatiaľ vyhýbala), potom je pre nás hudba  vzácnym darom, duchovnou potechou a podporou v každodennom zápase o existenciu, uplatnenie sa. ... V každom prípade sa oplatí venovať jej celý život.“

A mimo otázky na konci článku dodáva: „V slovenskej hudobnej kultúre prakticky celkom absentuje žáner, ktorý v iných európskych hudobných kultúrach je značne rozvinutý: moderná sakrálna hudba. Desaťročia totalizmu a ateistickej propagandy vykonali svoje aj medzi profesionálnymi hudobníkmi....Dúfam, že v nových podmienkach sa rozvinie či už katolícka, evanjelická alebo pravoslávna chrámová hudba.“;

Veľmi mu záležalo aj na postavení slovenskej hudby k hudbe zahraničnej, európskej i svetovej. V Hudobnom živote v roku 1990 v rozhovore s Etelou Čárskou hodnotí slovenskú hudbu: „Nedocenenosť slovenskej hudby? Čiastočne  áno – ak pod nedocenenosťou  rozumieme aj doterajšiu nemožnosť dostatočne sa konfrontovať so súčasnou hudbou našich európskych kolegov. Treba nám prekonať istý komplex malosti či menejcennosti, ktorý v mnohých prípadoch nie je odôvodnený. Som presvedčený, že viaceré naše kompozície aj z posledných dvoch desaťročí by čestne obstáli v silnej konkurencii európskej hudby. Dokonca si myslím, že niektoré diela by ju aj prekonávali. Musíme sa pousilovať, aby sme sa stali jej dôstojnou a plnoprávnou súčasťou.“[9]

A veľmi výstižne a vážne sa o tomto probléme vyjadril v Kultúrnom živote roč.24. čís.33: „Dnes pri ekonomickej devalvácii hrozí aj devalvácia umeleckých hodnôt... Naša hudobná skladba je schopná konkurencie s európskou hudbou. Je dokladom našej malosti a ustráchanosti obdiv ku všetkému, čo nie je z domácej pôdy. My už cudzine nemáme čo ponúknuť?“[10]

O jeho náboženskom cítení svedčí aj list, ktorý mi poslal z Bratislavy do Považskej Bystrice dňa 28. decembra 1998. Vyslovuje v ňom želanie: „ ...želám Vám obom do Nového roku Božie požehnanie, pokoj  v práci i v súkromnom živote a hlavne odvahu čeliť zlému. Budúci rok bude zlý, a tak prosme Pána, aby nás ochraňoval. Tvoj Ivan.“  A ako by predvídal svoj blízky odchod  spomedzi nás tu žijúcich, mi vo vianočnom pozdrave z Bratislavy dňa 26. Decembra 2000 píše: „ ...so želaním pokoja a duchovného sústredenia počas sviatkov i v novom roku 2001, ktorý bude pre nás starších akousi hraničnou čiarou, veľa Božieho požehnania i vedomia bratskej lásky – želá Tebe, Marte i celej rodine Tvoj Ivan“.

Keď som začiatkom septembra 2001 bol v Bratislave u neho na návšteve, bol ešte pomerne svieži, mal len určité problémy s hrdlom a ťažšie sa mu dýchalo. A ako vždy pri našom stretnutí  sme veľmi priateľsky a príjemne spomínali na to, čo sme pekné i ťažké prežili a on tiež s elánom hovoril o svojich ďalších plánoch. Že by menovite chcel ešte  zložiť rozsiahlejšie dielo, kde by hlavným motívom bol nápev evanjelickej hymny Hrad prepevný a popreplietaný nápevmi niektorých  piesní z Evanjelického spevníka. Malo to byť ako jeho osobné vyznanie a priznanie sa ku svojej mladosti v Žiline. Žiaľ, k tomu sa už nedostal.

Dňa 5. októbra 2001 v STV vo večerných správach bolo oznámenie, že Prof.  PhDr. Ivan Hrušovský, CSc. náhle zomrel vo veku 74 rokov.

Vzhľadom na spomienku po 10 rokoch od smrti Prof. PhDr. Ivana Hrušovského CSc. som sa snažil priblížiť jeho osobnosť i dielo a trochu poukázať aj na prameň, z ktorého vo svojom živote i vo svojej tvorbe vychádzal. Nesporne to bola Žilina a žilinský evanjelický a. v. cirkevný zbor. Potvrdzuje to aj článok po jeho smrti v Českej besede, kde pisateľ podpísaný ako JV (zaiste Ivana Hrušovského dobre poznal) vo svojej spomienke „ Za profesorem Ivanem Hrušovským“ napísal: „už na gymnáziu v Žiline se aktívně zapojil do hudebních aktivit mladých evangeliků  a tam se také pustil do vlastní tvorby“. [11]

Ivan Hrušovský bol nielen vynikajúcim hudobným odborníkom, teoretikom, pedagógom a skladateľom, umelcom, ale aj príjemným, priateľským, humánnym a tolerantným človekom. Pritom láskavý, sčítaný a vzdelaný. Tí, čo ho poznali, si ho veľmi vážili a pekne s úctou na neho spomínajú. Sme presvedčení, že korene týchto vlastností siahajú do jeho mladosti do spoločenstva žilinskej evanjelickej mládeže a žilinského evanjelického a. v. cirkevného zboru. A samozrejme do celého žilinského prostredia. Zakončiť chcem túto spomienku slovami hudobného skladateľa a kritika Vladimíra Bokesa, ako ich po Hrušovského smrti vyjadril v    časopise Viera a život: „Ivan Hrušovský  bol v zrelom veku človekom hlbokej viery v Boha, prejavujúcej sa v skutkoch i slovách už dávno pred novembrovou revolúciou. Tak si ho uchovajme v pamäti. Jeho viera sa prejavovala v láskavom a tolerantnom prístupe k človeku. Všetci v jeho okolí sme obdivovali jeho krásny a harmonický rodinný život. Dve životné pravdy nám prichádzajú na myseľ pri spomienke na Ivana Hrušovského. Prvá z nich je spojená s jeho vierou: práve ona mu totiž pomáhala prekonávať hlboký rozpor medzi poznaním a citom.. Druhá vychádzala z lásky: akokoľvek slobodná myšlienka sa stáva pravdou len vtedy, keď pramení v nej, v láske, a k nej aj vedie.“[12]

 

Miloslav B l a h o.

 


  

[1] Príspevok Ladislava Burlasa „Moje spomienky na Ivana Hrušovského“ v publikácii Osobnosti slovenskej hudobnej tvorby, in Zborník príspevkov z prvého a druhého seminára Tadeáša Salvu, Lúčky pri Ružomberku 2001 a 2002.        

[2] Zborník príspevkov z prvého a druhého seminára Tadeáša Salvu, Lúčky pri Ružomberku 2001 a 2002, príspevok Slavomíry Otčenášovej-Štrbovej „Banskobystrická coda s Ivanom Hrušovským“.

[3] Tamže.

[4] Po skončení IX.týždňa novej slovenskej tvorby článok Anny Kovářovej v Pravde z 23.februára 1984.

[5] Zborník príspevkov z prvého a druhého seminára Tadeáša Salvu, Lúčky pri Ružomberku 2001 a 2002, príspevok  Zuzanny Martinákovej  „Ivan Hrušovský – v integrite ľudského a umeleckého profilu“.

[6] Článok Etely Čárskej „Duchovno a humanizmus v diele Ivana Hrušovského“  in Literárny týždenník  roč.10,       č.9,  str.15./1997.                                                                                                                                                                                     

 [7] Tamže.

[8] Etela Čárska: „Missa pro iuventute Ivana Hrušovského“ in Hudobný život 95, roč.27, čís.18/1995.   

[9] Rozhovor Etely Čárskej v Hudobnom živote roč.32.č.9./1990, str.9.

[10]  Kultúrny život ročník 24, čís.33, str.4.        

 [11] Česká beseda roč.7./2001/,čís.11.str.10.

[12] Viera a život roč.XII/2002.čís.1.

Fotogaléria


Neprehliadnite

Ján Zambor
Kriváň

Pazúrik praobyvateľa týchto končín
v občasnej blýskavici,
zobák dravého vtáka s obrovskými krídlami,
pradávne božstvo,
žrec,

ctihodný muž vo vznešenom rúchu,
sloviensky vládca,
apoštol,

Ľudovít Štúr,
Janko Kráľ,
Samo Bohdan Hroboň...

Keď idem autom okolo, znezrady
sa celkom blízko v ohromujúcej
ozrutnosti vynorí
a nalieha. Čo odo mňa chceš?
O chvíľu znova. A urputnejšie. Nedá
mi pokoj ako v noci v okne spln.
Temne mlčiaci
na mňa tlačí
aj v tieni oblaku,
nástojčivý, neodbytný. Necúvne
ani o krok.
                 Zastanem
a pozerám mu priamo do tváre.
Čo sa deje?
                     V každom príapde
je so mnou nespokojný.
Jedno je jasné: musím hľadať spôsob,
ako ho uzmieriť.

Júl 2012

 

Video reportáže

Fotogaléria

Newsletter

Vždy čerstvé informácie